Mám 22 a s putovaním som začal ako 14 ročný. Brat sa ma vtedy počas letných prázdnin spýtal, či sa k nemu nechcem pridať na pochod Cesty hrdinov SNP a ja som odpovedal niečo ako: „Prečo nie? To môže byť celkom sranda.“ Prejsť celú pešiu trasu z Duklianskeho priesmyku na východe Slovenska až na Devín v Bratislave nebola až taká sranda, no zato krásny zážitok na celý život. Po úspešnom zvládnutí tejto mesačnej výzvy sa mi chôdza zapáčila, a tak som sa počas nasledujúcich rokov vydal 3x na Cestu do Santiago de Compostelly a taktiež do Macedónskych hôr.
Putovanie je o dobrodružstve a hĺbke. Je to taký malý život v tom veľkom. Únik zo stereotypu vašeho každodenného kolotoča. Ak by ste chceli okúsiť pravú pútnickú atmosféru, vyčlente si na to minimálne 14 dní. Spravíte dobre, ak si napíšete zoznam otázok, nad ktorými chcete počas kráčania premýšlať.
Putovanie je čas, ktorý môžete stráviť so sebou samým. Znie to hlúpo? Skutočne?
V nadpise sľubujem 3 pocity, ktoré pozná každý pútnik. Nečerpám len zo svojich skúseností, ale aj z rozhovorov s inými ľudmi, ktorých som na púti stretol a moje dojmy len potvrdili.
1. Čo tu vlastne robím?
Otlaky, napuchnutý členok, prepotené šatstvo, premokajúci stan, zle označená trasa, vytrhnutá stránka z mapy, nedostatok vody a potravín, natrhnutie nového, ultra-ľahkého nezničiteľného batohu, blato, vlkho, komáre atď. Je jedno, ktorá z týchto alebo ďalších vecí sa vám prihodí prvý týždeň chôdze, ale garantujem, že rýchlo zistíte, že už nie ste v pohodlí domova.. Už tu nie je maminka, ktorá vám vyperie a dalšie ráno naskladá čisté oblečenie. Už tu nie je ani teplá postielka, v ktorej sa zababušíte. Zachvíľu kašlete na predstavu postele, by ste sa uspokojili aj s jednoduchým dreveným prístreškom, v ktorom by ste sa schovali pred daždom, ale tak to nefunguje. Musíte ísť ďalej, lebo zo 600 kilometrov, ktorá vás ešte čakajú, pri státí na mieste neubedne ani 1. Je to proste zlé a vy kvôli vašim otlakom v topánkach cítite každý 1 kamienok na ceste. Pri tom stále prší a vy ste skrz na skrz celý premoknutý s vedomím toho, že topánky vám uschnú najskôr tak o dva, tri dni. „Čo tu vlastne do šľaka robím? To som si radšej doma v pohodlí mohol čítať nejakú knižku miesto tohto mučenia.“
2. Nový stav mysle
Kto úspešne prežije prvú fázu putovania a nezdupká, môže sa tešiť na niečo krásne, čo sa mi len ťažko opisuje. Bolesť ustupuje do pozadia a vy sa začnete sústreďovať na iné veci. Začnete premýšlať nad tým, prečo ste skutočne prišli. Možno ste na púť šli len tak, a myšlienky, o ktorých ste ani nevedeli vás zrazu stretnú na ďalšej zákrute, ktorú máte pred sebou. Opäť pomyslíte na to, že už nie ste doma. Tentokrát nie kvôli tomu, že vám chýba pračka, ale kvôli tomu, že doma nie sú ani zďaleka také krásne scenérie, čistý vzduch a sloboda. Už ste tak ďaleko! Každé ráno nová výzva! Po dlhých rokoch zasa dobrodružstvo! Čo asi prinesie tento deň? Kráčate a zrazu si poviete: „Wow, tak som naozaj tu. To je krása.“
3. Lepšie ja
Doteraz sa pamätám na to, ako som prišiel domov z Cesty SNP, dal si horúcu sprchu a po mesiaci zjedol domáce jedlo. No niečo geniálne! S bratom sme sa smiali, aké úžasné a nevídané je sadnúť si na stoličku. Zo všetkého najlepšie, keď som si večer lahol do postele a počul biť daždové kvapky na okno a nie na svoj spacák. Plná skriňa vypratého prádla sa mi zdala ako zázrak. Ak prídite domov z púte, začnete si viac cenniť maličkosti života, ktoré sa normálne zdajú ako samozrejmé. Začnete sa viac tešiť z obyčajných vecí. Začnete si viac uvedomovať, ako veľa toho máte.
Ak váhate, či niekam vyraziť, plne vás do toho povzbudzujem. Ak vás odrádza vaša kondícia, vek, časová vyťaženosť alebo niečo iné hovorím: Zabaľte to všetko do batohu a vyrazte! Je dosť možné, že z tých vecí vám niečo z batohu vypadne, a ostane to na púti za vami.
